Ako prijať dieťa s problémom...pokračovanie

Autor: Klára Nováková | 24.12.2016 o 16:10 | Karma článku: 7,58 | Prečítané:  2506x

Keď Ellu vyťahovali z bruška, tak som počula, ako doktorka hovorí: Aká je maličká....mamička pozrite sa doľava..a ukázali mi Ellu- plakala..

ja som mala čo robiť so sebou, bolo mi z tej anestézy dosť divne...v duchu som si vydýchla-plače, to je dobre...a maličká? veď ja nie som obor, po kom by asi bola???

Pár hodín po sekcii prišla za mnou mladučká doktorka informovať ma o stave Elly...vysypala na mňa milión informácií a z toho asi len jednu pozitívnu- dýcha sama.

Ellka bola v inkubátore- to som čakala, ale že má nejaké znaky syndrómu, akého syndrómu?? poznala som len Downov syndróm a ten snáď nemá, pomyslela som si.

Bola som zničená z pôrodu, neverila som nikomu, ničomu..oni len strašia..

Môj najlepší muž bol pozrieť malú hneď ráno..povedal mi, že je v poriadku...až teraz nedávno sa mi priznal, že tam išiel natešený a doktorka ho úplne šokovala. Bolo mi ho strašne ľúto, tak veľmi sa tešil...často myslím na to, že som všetkých sklamala. Všetci čakali normálnu Ellu a ona je zrazu iná...

V nemocnici som ležala 6 dní...snažila som si odstriekavať mlieko pre malú...chodila som za ňou skoro každé tri hodiny, lebo bola v inkubátore a tam som mohla byť len chvíľku, len sa pozerať..

Aby som nezabudla....keď som ju videla prvý krát...nebolo to ako vo všetkých amerických filmoch...že som začala cítiť aká som šťastná, aká som hrdá ....bola som v šoku...to telíčko, také maličké, krehučké....skoro som sa zosypala....poviem pravdu, už som tam nechcela ísť...ale niečo ma tam ťahalo...proste som išla...aj keď som sa bála toho pohľadu...ale vždy som išla...a správala sa úplne normálne...sama nechápem ako som to robila...

Keď ma prepustili z nemocnice každý deň som dochádzala nosiť mlieko...a s malou som mohla byť pol hodinu...bolo to zvláštne...chodila som domov, bruško som už nemala...a moje dieťa, ktoré malo byť so mnou doma, bolo v nemocnici...plakala som každý deň..môj muž mi bol veľkou oporou..

Po 18-tich dňoch som prišla do trnavskej nemocnice a zrazu malá nebola v inkubátore! Zľakla som sa...bola v postieľke...postúpila...už je vonku...jupíííí.....stále bola malučká, ale priberala...tešila som sa...syndróm som úplne vypustila z hlavy...prvý krát som si ju mohla pochovať! Bolo to krásne, bola som šťastná..veľmi šťastná...na druhý deň som prišla a malá bola zase premiestnená..vraj má napuchnutú nožičku a nevedia prečo...zlomené to nie je, zápal tiež nie...nevedia...povedali mi, aby som sa ubytovala na izbu matiek a naučila sa starať o Ellu..vedela som, že to bude asi na týždeň a potom pôjdeme domov...

Na izbe som bola sama, bolo to celkom psycho :-) ja a myšlienky...často som plakala...môj muž za mnou chodil každý deň...veľmi mi pomáhal..

Ellke sa nožička nezlepšila ani za týždeň, áno týždeň ju nechali tak...a potom mi povedali, že bude lepšie ju previesť do BA, že tam sú super odborníci....

Mňa nechceli previesť sanitkou,tak som musela ísť na vlastné náklady...ale čo neurobíte pre svoje dieťa???

*Mimochodom...zatiaľ mi nikto o údajnom syndróme nič nepovedal..vedela som len, že poslali jej krv na genetické testy...

Pokračujeme do BA....

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Lunter - ľudská tvár vzbury proti establišmentu

Svojím profilom Luntner predstavuje prijateľného kandidáta

PRIMÁR

Možno telu za víkend splatiť nedostatok spánku a pohybu?

Ako vníma veda víkendové dobiehanie spánkového dlhu.


Už ste čítali?