Ako prijať dieťa s problémom... tak ako?

Autor: Klára Nováková | 27.12.2016 o 21:42 | Karma článku: 7,30 | Prečítané:  2214x

Myslím, že po troch mesiacoch života Ellky dokážem trošku zhodnotiť prístup lekárov u nás.Aj keď som sa stretla pred pôrodom s otrasným prístupom, po pôrode tiež..myslím tým ku mne..musím podotknúť, že čo sa týka detských lekárov

boli vždy veľkí profesionáli..vždy sa snažili Ellke pomôcť.

Keďže som sa pred tým nestretla s nikým, kto by mal dieťa na JISke bola som prekvapená vybavenosťou takýchto pracovísk aj prístupom lekárov. Je skvelé, že aj keď je situácia v zdravotníctve taká aká je, sú detskí lekári a sestričky fakt výborní.  K detičkám sa správajú ukážkovo, sú milí.  Je vidieť, že majú svoju prácu radi. Myslím tým  trnavské oddelenie aj bratislavské aj skalické. Chcela by som sa im poďakovať! Aj keď som na nich bola niekedy hnusná, nahnevaná..dúfam však, že to chápu. Tiež chápem  deti v mojej práci, keď na mňa niekedy nakričia, alebo sú nepríjemné. Niekedy človek svoje pocity nedokáže ukočírovať..

Jediné čo sa mi nepáčilo bolo, že na jednu stranu sme boli iní ale na druhú stranu sme museli spapať toľko mlieka ako normálni. Keď si spomeniem ako malá „musela“ spapať 60 ml a potom sa krútila, lebo ju bolelo bruško, plakala..a to absolvovala 8-krát za deň, je mi do plaču. Stále som sa hádala so sestričkami, aby jej dávali menej. Videla som ako trpí, ale tabuľky nepustia...nechcem sa k tomuto nejako vyjadrovať, lebo nepoznám predpisy. Mne to však prišlo divné.

Stále rozmýšľam nad tým, čo bude ďalej..

A tu sa dostávam k odpovedi celého blogu..ako prijať dieťa s problémom???

Ako? úplne normálne..treba sa s tým vyrovnať. Nevšímať si ostatné deti, nevšímať si okolie, ktoré sa raduje zo svojich detí. Minule som sa pristihla pri tom, ako závidím ostatným, že majú normálne deti..ale hneď som sa stopla a povedala som si, že to tak nemôžem..k čomu mi to pomôže? K čomu mi pomôže pýtať sa prečo Ja, prečo my?Musím však priznať, že niekedy som veľmi smutná a unavená, ale snažím sa to skryť. Veľmi mi v tomto pomáha môj muž, ktorý ma hneď presmeruje a skoro stále má dobrú náladu...

Všetci mi hovoria, aká som silná..Vôbec si tak nepripadám. Každý z vás by to zvládol, pretože musí. Iná cesta nie je. Musíte ísť do tej nemocnice, musíte to tam vydržať, musíte ráno, v noci, kedykoľvek vstať aj keď sa vám tak strašne nechce...proste musíte. Byť rodičom je veľká zodpovednosť. Stále si hovorím: „To prežijeme“..a keď nie, tak to už bude jedno.

Otázka je, čo teraz? Na jednej strane rozumiem lekárom, že etika ich práce nepustí a chcú Ellku zachrániť za každú cenu. Preto mi stále hovoria o nejakej hospitalizácii, stále si nás posúvajú po ambulanciách, po nemocniciach. Možno je to odomňa sebecké, ale keď vidím nemocnicu utekám veľmi veľmi ďaleko. NIKTO, kto to nezažil nedokáže pochopiť, ako sa tam človek- matka cíti. Okrem toho, že väčšinou je tam sama, nemá tam rodinu, priateľov, alebo len niekoho s kým by sa mohla porozprávať, je tam aj na všetko sama. Nemôže dať dieťa voziť babke a trošku si oddýchnuť, nemôže dať dieťa nakŕmiť manželovi a trošku si oddýchnuť.

A ja sa stále rozčuľujem a pýtam..Čo tam budeme robiť? Čo s nami budú robiť? Najlepšie je, že malá ide na pozorovanie ale okrem každodenných prehliadok (raz za deň, max. ráno a večer)  ju nikto nepozoruje. Nikto neni pri mne, keď ju kŕmim, aby videli ako sa správa. Nikto neni pri mne keď ju prebaľujem, aby videli farbu stolice, ktorá ich tak zaujíma...pýtam sa prečo???ako ju teda pozorujete?? Hnevá ma, že mi stále podsúvajú sondu, cez ktorú jej budú dávať jesť, pretože jej bude celý deň z nosa trčať hadička. Život jej to nezachráni. Ak by to bolo to jediné v čom je problém, samozrejme, že tú sondu dovolím. Takto mi to príde zbytočné trápenie jej aj nás. Veď kto by chcel mať nonstop hadičku v nose, ktorá vedie až do žalúdka? Keď mi povedali, že malá má nevyliečiteľnú chorobu, syndróm...prečo ju mám trápiť a nás trápiť a dať ju na prístroj, ktorý jej 22 hodín za deň púšťa mlieko kvapku po kvapke?? Možno vyzerám ako najväčší idiot a „NEmatka“ na svete, ale nie ďakujem.

Veľa ľudí to nechápe a doktori už vôbec, prečo mám takýto prístup. Ale ja viem prečo. Lebo to nezažili. Lebo oni prídu z práce a už to neriešia, ale ja som s ňou 24 hodín denne a trápime sa spolu. Keď jeme aj 5 hodín v kuse, pretože sa naje a vygrcká, zase je hladná...a stále dokola...až kým nezaspí..vidíme, že ju to bolí, že trpí, ale nemôžeme nič urobiť.

Chcem si užiť svoje dieťa doma, chcem ho pokladať do postieľky, ktorú som si pre ňu uložila. Prebaľovať ju v izbičke, ktorú jej tatko nachystal a voziť ju v kočíku po meste! Ak má Ellka pred sebou taký krátky život, ako hovoria, chcem aby ho prežila v kruhu rodiny a nie v nemocnici! (aj keď musím uznať, že často je to veľmi ťažké).. Dokáže to niekto pochopiť?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Lunter - ľudská tvár vzbury proti establišmentu

Svojím profilom Luntner predstavuje prijateľného kandidáta

PRIMÁR

Možno telu za víkend splatiť nedostatok spánku a pohybu?

Ako vníma veda víkendové dobiehanie spánkového dlhu.


Už ste čítali?