Vedela som, že Plamienok je detský hospic, ale nič viac. Nezaujímala som sa o to...od takýchto „nepríjemných“ vecí som sa vždy odvracala, nie preto, že by som bola neempatická, ale preto, lebo som si povedala,že nebudem nič privolávať. Ani počas tehotenstva som nič nečítala, žiadne choroby, čo by ma mohli postihnúť, ani dieťa...aby som si to neprivolala...myslela som pozitívne!teraz sa nad tým sem- tam pousmejem...tu je to pozitívne myslenie...
Po návšteve Kramárov (juchú našej poslednej)..som sa skontaktovala s Plamienkom. Pani riaditeľka je veľmi milá..cítiť z nej strašnú pohodu a empatiu...stále som si hovorila, že už je to teda tu a teraz prídu, prinesú milión prístrojov..a ja nechcem doma prístroje!!veď to už je koniec...
V Plamienku pracujú skvelí ľudia. Sú tam lekári, sestričky, psychologičky, sociálne pracovníčky. Pomôžu Vám vo všetkom..a hlavne: Vypočujú si Vás!!!nie ako lekári, ktorí na Vás nemajú čas. .a hlavne sa Vám snažia uľahčiť život a hlavne život vášmu dieťaťu! A neodbijú vás tým, že malé deti plačú...zdravé podotýkam...
Tak k nám prišli, dve milé žienky..boli u nás asi dve hodiny. Rozprávali sme sa o našich dňoch, o tom, ako fungujeme a kde vidíme najväčší problém s Ellkou. Bolo to príjemné stretnutie. Nechali nám tu dva prístroje- keby náhodou, ktoré nakoniec nevyzerajú tak strašne a celkom „zapadajú“ do našej obývačky. Nechali nám tiež veľkú škatuľu liekov, keby sme niečo potrebovali.
Dva až tri krát do týždňa nás navštívia, dáme si čaj a rozprávame sa, čo je nové. A vtedy si hovorím: Kde boli doteraz?? Konečne nás niekto chápe. A hlavne môžeme im kedykoľvek zavolať, keby niečo. My sa snažíme, čo najmenej, aby sme moc neotravovali, ale aspoň viete, že stále je niekde nejaká záchrana. Keď prišli druhý krát, tak bola malá klasicky nekľudná a pani doktorka sa ma spýtala, kedy mi príde posila..a ja som cítila, že ma konečne niekto chápe.. Ešteže môj muž príde z práce a vystrieda ma, inak neviem. Neviem si predstaviť, že by som bola na to sama..to je moja posila..veľká posila!
Ellka dostáva nejaké lieky na upokojenie, aby sa skľudnila, aby sa vyspala..niekedy (a to dosť často) nespala od siedmej rána do desiatej večera a ja som už nevedela fungovať. Aby som bola presná, spala vždy tak 15 minút..potom zase nie...dokopy za tento čas asi 2 hodiny. Sem tam ju nejaká dobrá duša povozila, tak som si oddýchla. Babička ju vzala na pár hodín. Ale už cítim, že je toho veľa. A pýtam sa: „Pane Bože, dokedy?“ ja viem, že som matka a že matky majú v sebe nejakú skrytú silu, ale neviem dokedy má tá sila spotrebu..lebo mne už pomaly dochádza..
Som rada, že už nemusíme chodiť do žiadnych ambulancií, k lekárom, ktorí majú len svoje tabuľky a hlavne svoje nepriestrelné názory.
Neviem čím to je, ale v posledné dni sa Ellke prihoršilo. Už sa ani neusmieva, ani nepozerá telku, ako predtým..už len plače, tak bolestivo..nevieme jej pomôcť. Rozmýšľam nad tým, prečo sa jej lieky od bolesti nedávali už skôr..veď lekári vedeli akú ma diagnózu..tak celú tú dobu trpela a my s ňou.
Vždy cez deň sa to nejako dá zvládnuť, ale ako sa zotmie už ma chytá panika...čo zas bude v noci? Keď skončí posledný diel nášho seriálu už viem...idem do postele so strachom koľko krát budeme hore a ako veľmi bude plakať..ale zase prichádza moja super vlastnosť- nerozmýšľam, neriešim...nejako bude..a fakt...nejako tie hodiny tlačím očami a hovorím si, že ten najhorší čas trvá len 6 hodín. A dni plynú..a nič sa nemení, teda mení..k horšiemu a spánkový deficit sa napĺňa..bojím sa čo bude, keď sa naplní...
A tým chcem povedať, že si vážim ľudí, ktorý chcú a pomôžu, či už finančne alebo fyzicky (ako Plamienkáči) a ak nemáte kam dávať peniaze, alebo 2 % z dane, tak určite pre Plamienok..nikdy neviete, kedy bude Plamienok nádeje horieť pre vás...