Ako prijať dieťa s problémom..potulky po nemocnici

Autor: Klára Nováková | 25.12.2016 o 9:55 | Karma článku: 11,02 | Prečítané:  6401x

V Bratislave na Kramároch sú najlepší lekári na Slovensku....Ubytovanie pre matky- doprovod dieťaťa bolo krásne, skoro ako v hotely...

...a ZADARMO-neuveriteľné...strava už nebola taká ružová, ale nevadí..hlavne,že sa máte kde vyspať:-)

Za malou som mohla chodiť každé tri hodiny, teda mohla som tam byť nonstop, ale zase čo by som tam robila...takže každé tri hodiny som zdolala 6 poschodí(áno bol tam aj výťah, často som však chodila peši..nech sa dostanem do formy po pôrode). Pri Elle som si robila všetko sama. Podávala som jej lieky, chystala si mlieko, kŕmila ju, kúpala, prebaľovala...výborná škola na doma :-) jediná nevýhoda, že mi nezostávalo veľa času na seba a teda ani na jedlo...čo sa časom odrazilo na mlieku, ktoré mi pomaly odchádzalo:-( keďže som si odsávala, tak som sa ani veľmi nevyspala..a voľno som mala len o 1 ráno, kedy malú nakŕmili sestričky.

Malej robili stále nejaké vyšetrenia, najmä na tú napuchnutú nožičku, kvôli ktorej tam vlastne išla..

čas tam bol nekonečný. Všetko bolo také vzdialené, čas ísť domov sa stále predlžoval. Keď som prišla na izbu kde som bola sama, tak sa mi v hlave točili všetky myšlienky a otázky typu: Prečo ja???čo som komu urobila? avšak dúfala som, že tu v Bratislave malej pomôžu...cítila som nádej.

Keďže Ella mala 2 100g tak po vypití 30 ml sa unavila a zaspala..musela mať teda sondu, ktorá sa zavádza cez nos až do žalúdka. Sondu má celý deň a potom pred kúpaním sa vyberie a po kúpaní sa zase zavedie, aby bola čistá. Strašne som bojovala proti tej sonde, lebo som vedela, že pokiaľ sama nevypije 50 ml domov sa nepôjde...niekedy sme to zvládli, ale to len tak pár krát za deň. Bola som dosť netrpezlivá, chcela som ju mať už doma..byť doma.

Po troch dňoch stále žiadne výsledky. Bola som nahnevaná na doktorov, na život, na všetko. Už to konečne vyriešte!!!!a poďme už domov...PROSÍM

Každý večer sme sa vážili..ručičku na váhe som posúvala mysľou, očami...musíme mať aspoň 2 500g aby sme išli domov...váha išla po 40 g za deň..ale stále tá sonda...samé prekážky..

Jeden večer mala službu taká pani doktorka, ktorú som pred tým nevidela..mladučká- inak všetci tam boli mladí. To ma celkom prekvapilo, ale inak dosť profesionálni.

Ella sa mi vtedy zdala taká modrá v tvári, chytila ma panika, tak som si ju zavolala. S úsmevom mi povedala, že to nič nie je...a spýtala sa ma či viem aký má syndróm a či sa so mnou o tom už niekto bavil..povedala som, že nie.

Povedala mi nejaký krkolomný názov a začala vysvetľovať....pozerala som pri tom na Ellku, ktorá spala a jediné čo som si zapamätala...dožije sa 7 mesiacov až rok...

Asi som vyzerala ako idiot, lebo som jej povedala aha..hmm...a poviem pravdu, ani neviem čo som vtedy cítila...asi som si to ani neuvedomila...neviem už...išla som na izbu a cítila som sa ako v inom svete...rozmýšľala som, či to poviem môjmu mužovi, ktorý tak veľmi chcel dievčatko, tak veľmi....

nemám rada takéto správy riešiť po telefóne...niečo som mu naznačila na jednu stranu som chcela mať niekoho pri sebe, na druhú stranu som cítila strašnú zodpovednosť a takú istotu sama v sebe, že to musím zvládnuť sama-som matka nie?MUSÍM!!!

Aby som to nepredlžovala...stále som nevedela, čo je to za syndróm...ale stále s ním operovali všetci doktori, až ma to štvalo, že to nemajú potvrdené a už s tým počítajú na 100%

Nakoniec sa zistilo, že tú nožičku mala zlomenú, takže v Trnave jej zlomili nohu a týždeň ju s tým nechali..ale zase vraj v rámci syndrómu-má krehké kosti...

Stále ma trápilo jedenie..v Trnave jej dávali ku koncu už 60 ml 8-krát za deň, ale nemohla sa vyprázdniť a pomôcť jej nechceli-vraj sa to nesmie, aby si nezvykla...mala bolesti bruška po každom jedle...zdalo sa mi, že jej dávajú veľa, ale vraj musia, lebo tabuľky nepustia...nedalo sa proti tomu bojovať, aj keď som jej to nechcela dať, alebo nedala...sestričky to urobili za mojim chrbtom-vraj bola hladná...

V BA som ich presvedčila, že musí dostať menej, že jej toľko jedla robí zle...tak jej dali 40 ml...to si papala bez problémov, tak zvýšili na 50 aby pribrala....zase veľa..tie isté problémy-ale musí!!aby pribrala...bola som nahnevaná..oni ju nevideli keď jedla, keď sa krútila od bolesti, keď mala brucho ako kameň...hold tabuľky nepustia nie?

Dva dni pred prepustením (ale to som ešte nevedela, že nás prepustia) mi doktor povedal, že sa mám naučiť zavádzať sondu, lebo s je dosť možné, že s ňou pôjdeme domov a dokonca sa môže stať, že sondu bude mať malá už stále- syndróm..tieto deti ju mávajú dokonca aj chirurgicky zavedenú...hrozné!!pár krát som ju zaviedla, ale bolo to nepríjemné, lebo som sa bála, že jej ublížim...

Po týždni na Kramároch mi povedali, že už sme vyriešení a môžeme ísť zase do nemocnice v Trnave..

PROSÍM???????to snáď nemyslia vážne...malej tam zlomia nohu a máme tam ísť späť???a zase nemocnica??bola som zúfalá...chceme ísť už domov..ako každá moja kamoška, každá matka čo poznám :-(

Ešteže mám super muža a on nás prišiel zachrániť....aj keď moc nechceli, ale nakoniec povolili...môžeme ísť domov...a v podstate prečo nie??

Ellka má syndróm, ktorý spôsobuje, že nebude priberať..s ostatnými prejavmi nevedia čo robiť,lebo sa s takým niečím ešte nestretli...lebo to má na svete 53 ľudí...a zrovna na Slovensku, v Čechách a Poľsku NIKTO....takže nikto nič nevie...tak my si ju berieme domov a hotovo...

Tak ideme domov s našou výnimočnou, jedinečnou princeznou Ellkou......

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?