Budú Vianoce...???

Autor: Klára Nováková | 29.12.2016 o 15:23 | Karma článku: 11,45 | Prečítané:  5298x

Nikdy by mňa nenapadlo, že sa uchýlim k písaniu blogu. Po uverejnení niekoľkých článkov sa strhla vlna diskusií a komentárov- pochopiteľne.

Chcem len povedať, že blog nepíšem preto, aby som bola zaujímavá, alebo dokonca čakala nejaké ľútostivé správy a srdcervúce pohľady od okolia. Píšem ho preto, lebo mi to pomáha a najmä preto, aby som dala ľuďom aj trošku iných informácií, pohľadov na zdravotníctvo, na život ľudí s chorým. Som prekvapená koľko priateľov a známych sa mi hneď ozvalo, že keď budem niečo potrebovať kľudne sa môžem na nich obrátiť..je to krásne. Patrí vám veľké ĎAKUJEM. Nechcem však, aby ste nás ľutovali, nie preto, že by som hrala hrdinku, ale preto, že to nie je o ľútosti. Je to život a my ho musíme žiť tak, ako nám bolo dané. My sme šťastní a keď sa na mňa Ellka usmeje, alebo prestane plakať, keď ju vezmem na ruky, tak konečne cítim to o čom všetci tak rozprávajú. Že matka a dieťa je to najsilnejšie spojenie.

Samozrejme je nám to ľúto, sme sklamaní, plačeme- aj keď je to k ničomu, ale na druhú stranu to vnímame, ako niečo, čo nám má pomôcť, niečo čo nám ukazuje aký široký je rozmer našich životov. Som presvedčená, že človek má počas svojho života zažiť, učiť sa, vidieť...a čím viac, tým lepšie, tým je jeho život plnohodnotnejší. Nehovorím, že práve takýto príklad má človek dostať, ale možno áno. Asi to tak má byť.  Mať dieťa je dar. Mať takúto „školu“ je dar.. Avšak len pre človeka, ktorý to takto dokáže vnímať, nie pre takého, ktorý chce len dostávať a brať.  Asi nám to má ukázať, aby sme si vážili samozrejmostí v živote.

 Som šťastná, že môj muž a ja sme v tomto rovnakí a preto to určite zvládneme. A ľudia, ktorí vyrypujú tu vždy sú a budú. Prajem im, aby aj oni niekedy dospeli do štádia, kedy sa začnú zamýšľať viac nad sebou a svojimi chybami, než nad chybami druhých. Ako sa hovorí : „Život je boj“! a treba to tak prijať.

Späť k Elle. Po dva a pol mesiaci doma, kedy sme si už spravili nejaký ten režim sa situácia nezlepšila. Stále hľadáme niekoho, kto by nám vedel pomôcť. Pozor nie so syndrómom, ale tak celkovo s tým ako sa o Ellu starať, čo robiť keď plače 6 hodín v kuse, ako ju kŕmiť...jeden taký lekár sa našiel. Je to pán doktor Košík, ktorému patrí prevelikánske ďakujeme!!!!je to odborník a hlavne psychológ. Veľmi nám pomohol. Ako hovorím hlavne psychicky. Poradil nám nejaké finty, ako sa malá ukľudní, ako ju kŕmiť, pomohol nám aj s mliečkom. Po takej dobe je super stretnúť niekoho, kto má záujem.

Bohužial Ella stále nepriberá, dokonca sem tam chudne. Je to taká hojdačka. Reflux je masívny, takže grckanie sa nezmení, ale keby aspoň trošíčku priberala. Keď nám dosť schudla zľakla som sa a zavolala  lekárovi, ktorý nám odporúčil pár dňovú hospitalizáciu (5 dní pred Vianocami). Bola som smutná..na Vianoce v nemocnici??už dosť! Nakoniec sme sa dohodli s lekárom, že aj tak nevie, čo by s nami robili, pretože reflux sa „opraviť“ nedá a ostatné veci tiež nie...tak som bola rada, že aspoň tie Vianoce budeme doma. Mali sme prísť však o dva dni na kontrolu.

Malú sme dali klasicky do autosedačky, všetko ako obvykle. Na konci mesta sa na ňu pozerám, že je nejaká divná. Vyzerala akoby bola „zaseknutá“. Rýchlo som ju vytiahla zo sedačky. Bola úplne ťažká a modrá, nedýchala. Hovorím mužovi, že nedýcha..ten rýchlo zastavil a ja som volala záchranku. K počudovaniu som bola celkom pokojná..keď sme sa potom o tom bavili, skonštatovali sme, že v týchto prípadoch človek musí zachovať chladnú hlavu, inak by to asi dopadlo inak. Manžel dal malej prvú pomoc a nakoniec sa chytila, ale stále dýchala tak nejako potichu, plytko. O pár minút sme sa stretli so záchrankou a už som sedela v nej a vezieme sa do nemocnice. Poviem pravdu, že ani neviem ako som sa cítila. Stále nám všetci hovorili, aby sme sa na prípadný koniec pripravili, ale nedá sa to. Sedela som v sanitke a pýtala sa..už je to tu? Ani tie Vianoce nebudú?

Malú zachránili, ale poviem Vám vidieť to maličké telíčko, ktoré má k tvári priloženú kyslíkovú masku (ktorá je snáď väčšia ako hlava), žiadny príjemný pohľad. Asi po dvoch mesiacoch som opäť plakala. Sedeli sme u nej 4 hodiny a čakali...“bili“ sme sa o miesto pri nej. Keď sa trošku stabilizovala išla som si domov zbaliť veci. Bol štvrtok a Vianoce za rohom. Nevadí, hlavne nech je v poriadku. Už aspoň nepotrebovala kyslík. Noc bola pokojná, aj na druhý deň bolo všetko v poriadku. Pán doktor povedal, že ak aj druhá noc bude bez problémov, môžeme ísť na Vianoce domov. A bola...

Ani som si nestačila všimnúť, že sú Vianoce. Žiadna atmosféra, nič. Nevadí. Boli sme radi, že sme doma. Všetci spolu. Aj keď sme sa museli pri večeri striedať pri pestovaní...

Všetkým prajeme krásny Nový rok..a až keď zažijete podobné chvíle, vedzte, že to „zdravie, ktoré sa vždy praje, budete priať ako prvé a budete ho myslieť sakramentsky vážne..“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?