Lekári z Kramárov, sen všetkých....

Autor: Klára Nováková | 10.1.2017 o 21:54 | Karma článku: 11,54 | Prečítané:  12304x

Ellka má niečo cez tri mesiace a už sme si na seba zvykli. Aj keď je to väčšinu času ťažké a niekedy si hovorím, že neviem či to zvládnem..tak to nejako plynie a asi to zvládam..???

 Sem tam zaspím aj pri kŕmení, ale to len niekedy. Dosť často si teraz hovorím, že už meliem z posledného a dosť často sa mi teraz hrnú slzy do očí..často sa mi snívajú dosť divé sny a celkovo som unavená. Ale musím vydržať, kvôli nej! Ale dokedy??

Často sa teraz bavíme o odchode Ellky, či už s lekármi, alebo doma..mám pocit, že je to tak blízko a nedá sa to zvrátiť. Je to drsné, hrozné, neskutočné...a ja sa pýtam: „Čo bude potom?“

Nechcem plakať, nechcem ukázať pred druhými, že to nezvládam..je to také ťažké..stále si opakujem..musím byť silná. Ešteže mi pomáha môj manžel a striedame sa v starostlivosti..aj rodičia nám pomáhajú, aj babky..to je skvelé..lebo inak by som asi už dávno nevládala. Veľké ĎAKUJEM pre všetkých!!!!

 Po Novom roku sme sa opäť vybrali do Bratislavy na prvú návštevu v poradni. Boli sme objednaní na 9.00, ale keďže napadlo dosť snehu, vybrali sme sa skorej. Prišli sme tam asi o 8,15 a nikto tam nebol. Pani sestrička vyšla a oznámila nám, že sme objednaní až na 9,00, takže musíme počkať. Malá bola na lačno už dve hodiny..takže bola dosť nervózna. V ambulancii nikto nebol a ja som si naivne myslela, že asi pani doktorka číta našu správu, keď si dáva načas...mýlila som sa..

Asi o 8,45 nás zobrali so slovami..no poďte teda..predstavili sme sa a pani doktorka si začala čítať Ellkinu správu (má asi 6 strán)...malá stále nervózna-hladná. Mohli sme jej dať len prevarenú vodu. Myslela som si, že sestrička jej zoberie krv a pani doktorka si medzi tým bude písať , ale nič sa nedialo. Teraz nepreháňam, ale tú správu si čítala a niečo písala asi 45 minút. Medzi tým sa ma vypytovala, kde sme boli na odborných vyšetreniach a podobné veci. Keď som povedala nejakú inú ambulanciu, ako na Kramároch, mala hneď poznámky o neodbornosti lekárov...a prečo nechodíme do BA...lebo tam sú najlepší lekári! A chodia sem všetci! Z celého Slovenska...aj na rehabilitácie raz do týždňa...povedala som, že to máme 60 km a neviem si predstaviť, že by som s malou každý týždeň toto absolvovala a hlavne aj preto, čo sa nám minule v aute stalo...nepochodila som...stáleo mi opakovala ako sú tam najlepší lekári. Potom sa ma spýtala, aké mlieko máme a zase povedala, že špatné...ale viete 5 lekárov a každý vám povie iné..nuž vyberte si...

Ďalej hovorila o tom, ako nás musia hospitalizovať, lebo malá chudne...argument z mojej strany so syndrómom neuspel..pretože vraj nikto nevie koľko bude žiť...takže syndróm bokom. O refluxe nám dali dvojhárok s popiskom, čo vlastne reflux je...a ešte nám ukázala ako máme malú nosiť hodinu po jedle a tak...to sme už všetko vedeli...

Začala som byť nepríjemná (aj keď som si to uvedomovala, ale nejako sa mi nedalo inak), pretože už asi 5-krát riešime to isté, akurát v inej ambulancii a stále tí doktori hovoria to isté a ešte stále nám to nepomohlo...

Opäť návrh na hospitalizáciu...oponovala som, či niekto bude Ellku sledovať 24 hodín a potom nám pomôžu...odpoveď predpokladateľná: „A čo som? Veď tam nie je sama...ráno príde vždy vizita..

Hmm toto ešte nikomu nepomohlo, hovorím..asi som ju dosť naštvala. Keď si na to teraz spomeniem, správala som sa dosť nevhodne ale..bojovala som..neviem si predstaviť, že by som zase 24 hod bola s ňou sama, bez pomoci rodiny..neviem koľko by som to vydržala..veľa nie...

Asi po hodine a niečo sa konečne pani doktorka dostala k malej. Prezrela si ju a...zmenila názor. Uvedomila si, že asi ten syndróm bude dosť kľúčový a že to, čo som povedala bude pravda..konečne sme boli na správnej vlne. Dohodli sme sa, že oslovíme Plamienok. Papiere som poslala už dávno, ale stále som sa im neozvala..a teraz som si uvedomila prečo...Plamienok pre mňa znamená koniec. Je to už koncové riešenie...a to som si nechcela priznať. Niekde v sebe som si to nechcela priznať a prijať to. Bohužiaľ už musím..

Nakoniec uznala náš prístup..a tak už nemusíme nikam chodiť. Tú krv jej nakoniec nebrali, tak chudinka zaspala aj po prevarenej vode. Viem, že je to bežný postup..ale my nie sme bežní..prečo sa k nám správajú ako k bežným? Je to na úkor malej..

A tak sme išli zase domov..so slovami : „Už dožite doma“...hnusné ale bohužiaľ pravdivé.

A tak sme doma..a ja mám strašne divný pocit v sebe, že už sa to blíži.. a s takou malou dušičkou chodím každú chvíľu nakúkať do postieľky...a priznávam: BOJÍM SA..

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Podnikajú na hranici prežitia. V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili dvaja Bratislavčania svojho tvorivého ducha i značnú časť finančných úspor.

KOMENTÁRE

Pravda a láska stoja na našej strane

Môj manžel a ja, na túto frázu si aj po vyše dvoch rokoch manželstva stále zvykám.

ŠPORT

Ramsay uzemnil aj Cháru. Nie som demokrat, tvrdí Kanaďan

Som fajn chlapík, keď hráči robia to, čo im poviem, hovorí nový tréner hokejovej reprezentácie.


Už ste čítali?