Život ide ďalej...?

Autor: Klára Nováková | 17.5.2017 o 18:21 | Karma článku: 8,48 | Prečítané:  1253x

Je to už viac ako dva mesiace a ja si pripadám, akoby to bolo včera. Všetko mám v živej pamäti...dokázala by som o tom hovoriť hodiny. Ale je to tak dobré? Stále si to pripomínať? Asi to inak nejde...

Momentálne je to už štyri mesiace..článok som chcela napísať, čo najskôr, ale proste to nejako nešlo...tak ako to predtým išlo, tak teraz nie...

Otvorila som stránku sme-čka a začalo mi búchať srdce. Prihlásila som sa do svojho konta a čakala som...čakala som na čo? Zvláštny pocit...návrat...všetky tie komentáre od ľudí, ktorých ani nepoznám boli také krásne a bolestné zároveň. Ďakujem. Celú dobu som cítila vašu podporu, podporu tých „neviditeľných“ priateľov...bolo krásne zistiť, že ešte existujú ľudia so srdcom na správnom mieste. Niekedy si pripadám, že títo neviditeľní sú viac chápavejší, ako tí, ktorí sú blízko nás...

Keď som bola s Ellkou doma a starala sa o ňu, bolo to  síce náročné, ale cítila som sa silná. Brala som to tak ako to je a snažila sa jej dať všetko, čo som mohla. Vedela som, že to bude ťažké, ale asi mi situácia nedovolila myslieť inak..Teraz si pripadám taká slabá...a čas, ktorý vraj lieči sa predo mnou asi zastavil..

Ľudia okolo mňa mi pripadajú takí čudní...niektorí akoby boli z inej planéty...“obdivujem“ ich tvrdosť, lebo tak rýchlo dokázali zabudnúť..a tak rýchlo aj zabudli, že ja som nezabudla! a ich reči a komentáre sú bolestivé...a ja sa tak snažím byť akože v pohode..ale akože to nejde...každý deň „bojujem“ s nejakými mamičkami, alebo budúcimi mamičkami, ktoré sú pochopiteľne šťastné...ale ja nie som, prepáčte...nejde to...niektoré dni som O.K. a zvládam to a niektoré dni to proste nejde...

Najprv som sa snažila zlým myšlienkam vyhnúť, ale asi som nemala...lebo ma dobehli...stretávala som kamošky s deťmi a usmievala som sa a otázku typu: „Prečo oni majú a ja nemám?“ som si nechávala niekde tam v podvedomí a vôbec som sa ju bála vysloviť..veď nie som závistlivá nie? Prečo ma teda napadá stále viac a viac?

Minule som bola na návšteve u kamošky, čo má dieťa, ktoré mohlo teraz džavotať s Ellkou a....asi po 15 minútach som si želala vystreliť sa raketou čo najďalej...bohužiaľ, nezvládam tieto návštevy, aj keď sa snažím čo to ide!

Život ide ďalej....je síce pravda, ale niekedy si hovorím, aby sa snáď zastavil, alebo vlastne sama neviem. Musíme sa zase začleniť, musíme pracovať, musíme fungovať- inak to nejde...a hlavne, musíme myslieť pozitívne. A práve tieto možno obyčajné a prirodzené veci idú ťažko...Vrátite sa do práce a kde tu sa vás niekto niečo dosť nevhodné spýta...a ja neviem, čo ľudia očakávajú. Snažím sa tváriť, že to zvládam a je mi trápne, keď sa mi chce zrazu plakať..veď nemôžem ukázať svoju slabosť...?!

Po odchode Ellky sme si prežili ešte nemalé bolestné zážitky na úradoch a keďže to bolo pre nás nové, tak sme boli dosť zhrození. Ale človek zabudne...na čo však nezabudne je keď sa Ellka usmiala, keď pozorne počúvala, keď spokojne spinkala, keď ju tatko vozil na koníkovi aj keď z nej robil raketu....

Veríme v lepšie a krajšie zajtrajšky....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?